Svetlo sveta uzrel remake legendárnej hry Gothic 1. Síce som dnes už, ako by mnohí povedali, old guy, no keď som prvýkrát na svojej starej mašine rozbehol Gothic bol som mláďa :D. Práve Gothic je priamo zodpovedný za moju závislosť od RPG hier. Uchvátil ma jeho svet, to, ako komunikoval s hráčom. Uchvátilo ma, aký bol drsný a zároveň reagoval na moju prítomnosť. Konečne som mohol byť hrdinom, akým som vždy túžil byť.
Po 25 rokoch opäť stojím nad priepasťou, padám cez magickú bariéru a dostávam päsťou od nie dvakrát príjemne vyzerajúceho fešáka. Po tom, ako sa preberiem vidím známu obľúbenú tvár. Je tu, starý známy Diego! A ja som balls-deep hlboko ponorený v dobrodružstve, ktoré ma opäť čaká.
Hneď po pár minútach dostávam prvú ochutnávku zo sveta, ktorý som tak obdivoval. Zapálenú pochodeň späť do inventára nevložíš a do večných lovíšť ma poslala krysa. Je mi jasné, že Gothic sa so mnou ani tentokrát maznať nebude. Visual je vibrant, colorful, no aj napriek tomu to má ten správny „gothic feeling“. Môj charakter mácha pickaxou, akoby ju držal v ruke prvýkrát v živote a to je to, čo mi v dnešných hrách často chýba.
Akonáhle vkročím do old campu, cítim sa ako doma. Po ceste sem ma rozďobali divné vtákotvory a prežraté krysy, ale som tu! A presne ako predtým, nobody gives a shit. A to je práve osviežujúce. Nie som automaticky hrdina, som nikto a možno ešte menej. Natrafím na týpka, čo vraj zabil 12 mužov za jednu noc, tak nech si ma vyskúša. Nudnejší a zároveň tak engaging combat som dlho nezažil. Môj charakter to proste nevie, mečom švihá pomaly, má problém sa trafiť a vyzerá to hrozne – but I kinda like it. A v tomto duchu sa Gothic nesie vlastne celú hru. Corpses sa rozkladajú, NPC sa nespawnujú do nekonečne, na rozhodnutiach záleží a hra dokáže trestať.
Chýba dnešným hrám kompetitívnosť a náročnosť?
Podľa môjho názoru sa zo sveta vytratila súťaživosť a pocit víťazstva. Dnes všade dostanem cenu za účasť, potlesk za mizerný výkon. A toto sa pretavilo aj do herného priemyslu. Už neexistujú AAA hry, kde na vás svet jednoducho nemyslí a je len svetom. What I mean… chýba mi pocit, kde je svet živý a existuje bez ohľadu na hráča. Žiadne veľké ikony na mape, žiadne free resurrect. Recenzia Gothicu na jednom hernom online magazíne (ktorý bol ešte v printovej verzii za mojej mladosti brutálnou mantrou, čo sa gamingu týka) začína „Aby ste predišli úvodnej frustrácii, alebo ju aspoň zmiernili, zvoľte si preto radšej najľahšiu obťažnosť pre nováčikov, prípadne si vygenerujte vlastnú. Štandardná Gothic náročnosť je totiž nemilosrdná a neodpustí vám ani najmenšiu chybičku“ WTF? To ako naozaj? Veď o tomto kedysi gaming bol… snažiť sa prekonať prekážky, plánovať každý krok, „učiť sa bossa“. A teraz zrazu radíme hráčom, aby zapli hru na easy mode a len ju prefrčali a potom boli satisfied?
Gothic je v skutočnosti taký, aký bol, keď Bohovia bývali krutí a malicherní. V inventári sa vám neváľa 1 000 goldov a vy si nemôžete v „cosmetic“ shope kúpiť armor, s ktorým vypnete prvého bossa na ranu. Zdroje sú obmedzené a keď si konečne vyberám frakciu – cez všetky tie questy a nervy, mám pocit, že viem, kam patrím, že som pre danú frakciu niečo spravil a svoje miesto som si zaslúžil. Toto sa dnes nestáva ani pri hrách, primárne postavených na konflikte dvoch frakcií – Im looking at you World of Wokecraft. Lebo naozaj v dnešnej dobe dwarfov musí mať aj horda, a blood elfov musí mať aliancia – a verte mi čoskoro sa dočkáme aj light undeadov a to proste niektorým z nás už vážne lezie cez krk. Svet potrebuje hrdinov ale rovnako zloduchov, zlodejov, vojakov – proste jednoduché charaktery, ktoré existujú vo svete, v ktorom sa netočí všetko okolo nich.
Hry pre mňa vždy boli únikom od nudnej reality. Dnes ale bohužiaľ sledujeme trend, kedy unikáme do ešte nudnejších svetov. Ak je niečo horšie ako „medaila za účasť“, je to práve triviálna obtiažnosť a simplicita obsahu. Pridajme k tomu ešte nekonečný loop v zmysle dungeon – boss – gear a z herného sveta odchádzame ešte viac frustrovaní, ako keď sme doň vošli. Okrem Gothicu som nedávno nainštaloval vec, ktorej som sa vlastne celý život stránil – Elden Ring. Po rokoch som zažil absolútnu esenciu toho, prečo ma bavil Cirkus na sege. Náročnosť a riziko straty, ktorá bolí. Spáliť tisícky rún len preto, že som šlapol vedľa a zletel zo skaly? Uff. Dostať opakovane one shot bossom? Uff. Ale ten pocit po prekonaní bossa alebo prekážky je proste neopísateľný. O soulslike gemoch možno niekedy inokedy. Spomínam ich len preto, lebo spolu s hrami ako Gothic sú niekedy až trpkou pripomienkou toho, prečo sme gaming milovali. Dúfam, že Gothic a vzostup popularity hier, ktoré nás nevodia za ruku značia návrat zlatej éry gamingu. A na tento návrat sa teda sakramentsky teším!