Dočítal som prvý Red Rising od Piercea Browna a mám chuť pridať sa k rímskym légiám a podmaniť si východ. Čo je celkom zaujímavý výsledok pri knihe, pri ktorej som sa na začiatku bál, že dostanem post-apocalyptic future shit s príchuťou Hunger Games. Well, Nakoniec sme sa dostali niekam trochu inam.
Knihu som čítal v anglickom originále a jazykovo je podľa mňa celkom zrozumiteľná. Niektoré vymyslené slovné spojenia, hlavne tie pejoratívne pomenovania, got me thinking for a while, I must say. Občas som si potreboval v hlave upratať, kto práve koho urazil a čo tým vlastne autor myslí. Väčší chaos som však miestami mal v tom, kde je kto a čo je čo. Prijal by som pomalšie, plynulejšie prepojenie niektorých udalostí. Nie všetko potrebuje ďalších päťdesiat strán, ale občas by som sa rád trochu rozhliadol, než ma kniha odkopne do ďalšej miestnosti.
Od Lykosu k „okej, už ma máš“
Úvod v Lykose a Darrowov život ako Red mi prišli dosť zrozumiteľné. Vedel som, kde som, čo sa deje a prečo by ma to malo zaujímať. Počiatočné nastavenie sveta a samotné jadro knihy sa však pocitovo dosť odlišujú. Zo začiatku som čakal trochu iný typ príbehu a úprimne som sa bál, či to celé neskončí len ako Hunger Games copy. Aj Darrow na mňa najprv pôsobil trochu edgy. Mal som obavu, že so mnou nasledujúce stránky strávi nejaký salty boy, ktorému všetci ublížili a teraz o tom budeme musieť počúvať. A nakoniec salty boy aj bol. Len v omnoho lepšom zmysle, než som predpokladal. Po pomerne soft štarte prišla prvá zápletka a uff. You got me interested.
Lenže po prvom konflikte a istých „úpravách“, ktoré tu nebudem bližšie špecifikovať, prišla časť, ktorá ma až tak nebavila. Bola pre mňa celkom boring, miestami som jej poriadne nerozumel a mal som v nej chaos. Už po udalostiach v Lykose strávime nejaký ten čas buildingom vzťahov a postáv, takže ma trochu prekvapilo, ako málo o niektorých z nich počujem po opustení tejto „lokácie“ - insert confused John Travolta here - . Venujem im pozornosť, začínam si ich ukladať do hlavy a potom sa príbeh presunie ďalej. Okej. Asi sa ešte uvidíme? Ten prechod do ďalšieho dejstva bol za mňa trochu nemastný-neslaný. Ale keď sa konečne dostaneme k jadru celého príbehu, Red Rising začne robiť to, v čom je podľa mňa doma.
Rýchly pace, málo vaty a trochu krvi
Táto kniha má rýchly pace a málo vaty. Svedčí o tom aj rozsah, ktorý konečne nie je milión strán. Fucking looking at you, Brandon. Príbeh sa hýbe, konflikty pribúdajú a má veľa zaujímavých zauzlení. Nie všetky sú nepredvídateľné. Niektoré som videl prichádzať celkom jasne, ale väčšinu času ma bavilo sledovať, ako sa k nim dostaneme. Kniha vie byť aj celkom brutálna, hoci ja gore môžem a pri niektorých veciach by som pokojne prijal farbistejší opis. Keď už to má bolieť, nech to trochu cítim aj cez papier a krvácajú mi oči.
Celý príbeh na mňa pôsobí špinavo a drsne. A to mi presne ide. Brutalita, vernosť, intrigy a kvapka stratégie sú veľmi príjemný mix. K tomu antický grécky vibe, ktorý tomuto dielu neskutočne svedčí. Toto ma bavilo podstatne viac než moje počiatočné predstavy o tom, čo vlastne idem čítať. A keď už sme pri nich: je Red Rising Hunger Games klon? Za mňa určite nie. Isté podobnosti tam sú, nebudem sa tváriť, že ich nevidím. Lenže feeling som z toho mal úplne iný. A práve ten je pre mňa pri čítaní dosť podstatný.
Darrow, ty nasratý krásny bastard
Darrow je za mňa napísaný fenomenálne. A pritom ho nevnímam ako nejaký extra komplexný charakter, na ktorého pochopenie potrebujem rozbor na ďalších dvesto stranách. V jednoduchosti je niekedy krása. Jeho vnútorné konflikty sú opísané krátko a dostatočne na to, aby som ich precítil. Viem, čo sa v ňom deje, a kniha ma pri tom nemusí držať za ruku celú kapitolu.
Darrow je všetko, čím je každý z nás niekde vo svojom vnútri. Zamilovaný, nasratý, priateľ, milenec, egocentrik aj maniak. A všetko to spolu veľmi dobre hrá. Ten počiatočný edgy feeling sa postupne zmenil na niečo, čomu som rozumel a čomu som chcel fandiť. Aj keď som mal občas chuť chytiť ho za plecia a trochu ním zatriasť.
Bromance is strong with this one a dokonca ma tu neotravovala ani lovestory, čo tiež beriem ako plus. Vzťahy mi väčšinou zapadali do príbehu prirodzene a mal som dôvod zaujímať sa o ne. Pri knihe plnej brutality a intríg je celkom fajn, keď ti aj záleží na tom, kto vedľa koho stojí. Aj keď nejakú naughty, naughty scénu tu autor sneaknuť mohol.
Cesta ma bavila viac než cieľ
O finále veľmi hovoriť nejdem. Jednak nechcem spoilovať a jednak ma omnoho viac bavila cesta do cieľa než samotný cieľ. Jasné, finále je super. Jasné, má svoje zápletky. Len ich podľa mňa autor miestami naznačil príliš jasne, takže nie všetko pristálo s takou silou, akú to asi malo mať. To však nemení nič na tom, že som knihu zavrel spokojný. Po trochu rozpačitých prechodoch medzi úvodnými časťami som dostal príbeh, ktorý ma chytil, mal tempo a vedel vo mne niečo nechať. A hlavne som mal chuť pokračovať.
Moje Lore hodnotenie: 8/10.
V texte schválne veľmi nespomínam jednotlivé postavy. Možno sa im povenujem v part two? Po prečítaní druhej knihy? Uvidíme. Jednu poznámku si však odpustiť neviem.
Ak je v Dune Duncan Idaho real MVP, tak tu je to Servo.
Oooo, Servo. I love you so fucking much.
A ešte jedna vec...
FUCK YOU, CASSIUS.
Pridaj komentár